... vybaví sa mi vôňa detstva. Záhrada pri dome, kde sa ich ťažké kvety lámali pod vlastnou krásou. Bordové obláčiky v tráve, vždy trochu nakrivo.

Dnes už kvitnú aj v mojej vlastnej záhrade. Niektoré nežné pudrové, iné sýte ako malinový sorbet. Každý rok sa snažím pridať aspoň jednu novú odrodu, pre ten zvláštny pocit, keď ich po prvýkrát uvidím kvitnúť.

Aj vy ste si uvedomili ako jemne sme sa presunuli do leta? Rána už zrazu nie sú chladné, svetlo v záhrade sa mení na zlaté, teplé a trochu lenivé. Všetko sa spomaľuje, tráva rýchlejšie schne a ja hľadám tieň pod stromom či slnečníkom. Práve v tomto prechode zo sviežeho mája do plného leta majú pivónie svoje najkrajšie predstavenie. Mnohí si myslia, že pivónie sú májové kvety a po ich hlavnej sezóne už záhrada stratí to romantické kúzlo. No stačí si prochu premyslieť výber a môžeme sa z nich tešiť až do konca júna. Presne preto rada vysádzam neskoršie kultivary, ktoré rozkvitajú postupne a predlžujú obdobie ich kvitnutia. Skúste preto nabudúce vysadiť kombináciu skorých a neskorých odrôd. K tým neskorším patria napríklad AMABILIS, ktorú kúpite TU. Túto konkrétnu odrodu nájdete aj u mňa a kvitne až do druhej polovice júna.

Tento rok som pivónií nazbierala viac než zvyčajne. Rozložila som ich po dome. Boli v spálni, kuchyni a dokonca aj kúpeľni pri mojej obľúbenej sviečke LIPA od LaFormula. Keď sa zapáli, rozvonia ako letný podvečeer niekde pri dedinskej kaplnke, trochu nostalgicky, trochu magicky a už iba chýbajú poletujúce svätojánske mušky.

A tak ležím večer vo vani, pozerám na ťažké kvety vo váze a viem, že leto je tu v plnej sile. Pomaly so svetlom, ktoré zostáva pár týždňov dlhšie a s vôňou čerstvých kvetov prinesených zo záhrady.

Majte sa pekne, Alexandra

Tento týždeň sa niesol v rytme spomalenia. Nie plánovaného, skôr prirodzeného - takého, čo príde, keď sa ráno zobudíš a ticho v dome ťa nevyruší, ale pohladí. Deti boli celý týždeň na školských akciách. A hoci sme si s manželom najprv hovorili, že to bude fajn - trochu ticha, torchu voľna - už po pár hodinách sme si uvedomili, ako veľmi nám chýbajú. Ako veľmi ich prítomnosť tvorí domov. A ako rýchlo z malých detí rastú ľudia, ktorí odchádzajú a vracajú sa stále viac po svojom.

Ticho doma však prinieslo aj dar. Rána som trávila na záhrade - v pyžame, s kávou v ruke, občas len tak bosá v tráve. A práve v týchto pomalých chvíľach som si všimla, ako krásne zakvitli moje iskerníky. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mi to konečne podario. V ich jemných lupienkoch bolo niečo nežné, skoro až dojemné. Nazbierala som ich do mojich drevených košíkov, ktoré mám najradšej. A keď som ich tak niesla späť domov, napadlo mi, že možno práve teraz je ten čas zdieľať ich aj s vami. Preto som pridala zľavu 15% na košíky (nezľavnené) na môj eshop PEMBERLY s kódom KOSIK15. Platí iba do konca tohto týždňa - 9. 6. 2025. Niektoré košíky nájdete aj vo výpredaji so zľavou 50%!

Dni tento týždeň plynuli pokojne. Varenie bazového sirupu, vôňa cukru a citrónov a večery na terase - len my dvaja, bez hluku a detského smiechu, ale s pohodovou hudbou a svetielkami. Radosť netreba hľadať v novinkách, výletoch či zmenách. Stačí pozrieť bližšie a nájdete ju v košíku, rannej rose a hlavne vlastnom vnútri.

Prajem vám, nech sú aj vaše dni naplnené takýmito malými radosťami. Takými, ktoré sa nedajú naplánovať, ale dajú sa všímať a naplno prežiť.

Majte sa krásne, Alexandra

Sedím na novom záhradnom ležadle, ktoré sme len nedávno priniesli domov. Má ešte ten nezameniteľný "nový" pocit - čisté línie, čerstvo rozbalený textil, vôňu dreva, ktoré ešte nestihlo nasiaknuť letom. Vedľa mňa čaká kniha, ktorú som chcela začať čítať už niekoľkokrát a v dlani držím studenú citrónovú limonádu, ktorá sa pomaly rosí, pretože som sa opäť pristihla, ako sa len tak pozerám do záhrady.

Ticho. Bez výčitiek. Len ja, jemný vánok a ranné svetlo, ktoré presakuje cez listy a kreslí na tráve zlaté tiene.

V takýchto chvíľch si človek začne klásť otázky, ktoré počas uponáhľaných mesiacov akosi nemajú priestor. Kedy som naposledy len tak sedela a NIČ nerobila? Kedy som naposledy vnímala obyčajný moment ako niečo vzácne?

A možno práve v tom je čaro leta. Nie len v teple, ani v dovolenkách, ani v zmrzline na námestí. Ale v tom, že nám dovolí na chvíľu spomaliť. Rozviazať si šnúrky každodennosti. A keď sa spomalí telo, zrazu má priestor aj duša. Prichádzajú myšlienky, ktoré predtým nemali kde zakotviť.

A tak som si uvedomila, že sa vo mne niečo prebúdza.

Niečo, čo som dlhé mesiace len odkladala. To tiché, nenápadné volanie vnútri, ktoré ma kedysi priviedlo k blogu. K slovám. K príbehom. K fotkám.

Zvláštne je, že som si to uvedomila až teraz. Celý rok som tu nič nepridala. Ani riadok. Ako keby blog zapadol jemným prachom zabudnutia. Ale dnes, keď sa prechádzam po záhrade, keď cítim, ako sa zem zohrieva pod bosými nohami, keď slnko hladí steny spálne už skoro ráno... niečo sa vo mne mení. Možno to poznáš tiež - ten jemný tlak niečo znova začať. Nie z povinnosti. Ale z túžby. Pre radosť.

Pamätám si, keď som s blogom začínala. Bolo to ako mať svoje tajné miesto, svoj svet, svoj hlas. Každý nový príspevok bol ako darček, ktorý som balila s nadšením. Fotila som, písala som, vracala som sa k slovám, upravovala ich do tej správnej nálady, až kým nesedeli ako uliate. A potom som s očakávaním sledovala, kto si článok prečíta, kto mi zanechá komentár, kto so mnou zdieľa ten istý pocit.

Chýba mi to. Ten pocit naplnenia. Že robím niečo, čo mi dáva zmysel.

Preto chcem leto využiť ako nový začiatok. Nechcem, aby mi prekĺzlo pomedzi prsty. Chcem ho žiť naplno - s otvorenými očami a srdcom. A chcem znova blogovať, aby som sa opäť prepojila viac sama so sebou.

Majte sa pekne, Alexandra