Minulý víkend som strávila niekoľko hodín prerábaním jedného záhonu. A viete čo? Nebolo na ňom vlastne nič zlé. Rastliny prosperovali, záhon bol upravený a fungoval presne tak, ako mal. Lenže zakaždým, keď som sa naň pozrela, mala som pocit, že mu niečo chýba. Chýbala mu tá uvoľnenosť, romantika a prirodzenosť, ktoré mám na vidieckych záhradách tak rada.

Tak som vytiahla rýľ, presadila niekoľko rastlín, niečo pridala a počas práce mi napadlo, že by som sa s vami mohla podeliť o to, ako vlastne vytvoriť záhradu vo vidieckom štýle.

Možno vás prekvapím, ale vidiecka záhrada nevzniká za jeden víkend. A možno práve v tom spočíva jej najväčšie čaro. Mne sa vidiecka záhrada vždy spája s pocitom ľahkosti. Nie je dokonale uprataná ani naplánovaná do posledného centimetra. Rastliny majú priestor rásť, kvety sa medzi sebou prirodzene miešajú a celý záhon pôsobí, akoby tam bol odjakživa. Práve tento nenútený vzhľad sa mi páči najviac.

Keď zakladám nový záhon alebo prerábam starý, najskôr sa snažím pochopiť miesto. Kde svieti slnko počas dňa, kde sa drží vlhkosť, kam sa prirodzene pozerám z terasy alebo z okna. Čím viac rešpektujem to, čo mi záhrada sama napovedá, tým lepšie výsledky mám. Pri výsadbe sa snažím nemyslieť na jednotlivé rastliny, ale na celý obraz. Vysádzam ich vo väčších skupinách, kombinujem rôzne výšky a nechávam im priestor, aby sa časom spojili do jedného celku. Práve vtedy začína záhon pôsobiť prirodzene. 

Medzi moje obľúbené trvalky patria:

• zajačie uško
• alchemilka
• centrant
• zvončeky
• nezábudky
• stračonôžka
• klematis
• jesenné astry
• pľúcnik
• geranium
• veternice
• echinacea
• kocúrnik
• pivónie
• veronika 
• floxy metlinaté

Z kríkov mám rada najmä:

• hortenzie metlinaté
• ruže kríkové aj popínavé
• kalinu
• orgován
• pajazmín

Pri výbere rastlín sa snažím myslieť aj na to, aby záhrada vyzerala pekne počas celej sezóny. Sezónu u nás na záhrade otvárajú snežienky a narcisy. Keď odkvitnú pivónie, nastúpia šalvie a kocúrniky. Potom echinacey, floxy a hortenzie. Vďaka tomu záhon nikdy nepôsobí prázdny.

A ešte jedna vec, ktorú by som vám chcela odkázať, ak práve stojíte pred záhonom a rozmýšľate, či ho prerobiť.

Nebojte sa.

Myslím, že veľa ľudí má pocit, že keď niečo vysadili, už by to malo zostať navždy na svojom mieste. Ja som sa však naučila, že záhrada je živý organizmus. Mení sa. Rastie. A spolu s ňou sa meníme aj my.

Niektoré rastliny časom prerastú priestor, iné sa na danom mieste necítia dobre a niekedy jednoducho zistíme, že záhon nezodpovedá našej predstave. To je úplne v poriadku.

Láska k záhradníčeniu totiž nie je o tom vytvoriť dokonalú záhradu na prvý pokus. Je o neustálom pozorovaní, skúšaní, presádzaní a vylepšovaní. O tom, že každú sezónu objavíme niečo nové a záhrada sa stáva o trochu krajšou. A možno práve preto ma záhradníčenie nikdy neprestáva baviť. 

Majte sa pekne, Alexandra

Neviem, či to máte rovnako, ale pre mňa sa leto nikdy nezačína kalendárom. Začína sa vtedy, keď ráno vyjdem na terasu s prvou ľadovou kávou, vzduch už vonia slnkom a ja mám pocit, že sa svet na chvíľu spomalil. Presne tie chvíle milujem najviac. Bez plánov, bez zhonu. Len domov, záhrada a malé každodenné radosti, ktoré zrazu pôsobia výnimočne.

Posledné mesiace na mňa z Pinterestu a Instagramu vyskakuje pojem Nancy Meyers summer alebo Nancy Meyers aesthetic. A musím priznať, že som tomuto trendu úplne podľahla. Ak poznáte filmy Nancy Meyers, určite viete, o čom hovorím. Sú to tie nádherné domy plné svetla, veľké kuchyne, otvorené francúzske okná, čerstvé kvety na stole a atmosféra, pri ktorej máte chuť okamžite si uvariť kávu, upiecť koláč a pozvať priateľov na dlhé letné popoludnie.

Na tejto estetike ma fascinuje, že nie je okázalá. Nepotrebuje kričať. Je elegantná, ale zároveň útulná. Vyzerá krásne na fotografiách, no hlavne sa v nej dobre žije. Možno práve preto sa stala takým hitom sociálnych sietí. V čase, keď je všade veľa podnetov, nás zrazu priťahujú priestory, ktoré pôsobia pokojne, prirodzene a trochu nostalgicky.

Keď som premýšľala nad našou terasou, uvedomila som si, že presne taký pocit chcem vytvoriť aj u nás doma. Nie dokonalý priestor ako z katalógu, ale miesto, kde budeme chcieť tráviť celé leto.

Začala som tým, čo mám najradšej - kombináciou bielej a modrej. Je svieža, nadčasová a vždy mi pripomína leto pri mori. Na stole sa objavil obľúbený porcelán, ktorý vytiahnem aj na úplne obyčajné popoludnie, pretože som sa naučila, že pekné veci netreba šetriť na výnimočné príležitosti. Výnimočnou príležitosťou môže byť aj utorok.

Do váz som nazbierala kalinu zo záhrady. Ratanové kresielka sa stali naším obľúbeným miestom na rannú kávu aj večerné rozhovory. Ku bazénu som premiestnila drevené ležadlá, ku ktorým nesmeli chýbať klasické pruhované osušky, ktoré vo mne vyvolávajú spomienky na staré prímorské hotely a bezstarostné letné dni.

A potom sú tu tie malé detaily, ktoré podľa mňa robia leto letom. Pohár cold brew s tonikom plný ľadu. Slamený klobúk odložený na stole. Kniha, ktorú čítam už tretí týždeň, pretože to je dlhá klasika "Na východ od raja". Teplé slnko na pokožke. Šum vody. Kvety vo vázach. A ten zvláštny pocit spokojnosti, že práve teraz nemusím byť nikde inde.

Možno práve preto ma trend Nancy Meyers tak oslovil. Nie je len o zariadení terasy alebo o pekných fotografiách. Je o vytváraní priestoru, v ktorom si dovolíme spomaliť a užiť si leto tak, ako sme ho milovali kedysi... jednoducho, pokojne a autenticky.

Alexandra

August sa mi vždy zdá byť zvláštnym mesiacom. Ešte má v sebe horúci dych leta, no zároveň už jemne šepká o jeho konci. Tento rok bol obzvlášť štedrý. Tri týždne oddychu, ktoré som si dopriala, mi dodali pocit, akoby sa čas na chvíľu zastavil. Najprv to boli Atény a osrov Milos, o ktorých som vám už rozprávala TU. Stále sa v pamäti vracajú obrazy tyrkysového mora a úzkych uličiek, kde sa človek stratí len preto, aby znovu našiel samého seba. Potom však prišla aj iná, rovnako vzácna kapitola a to výlet do Krakova. Staré mesto so svojou atmosférou, kaviarničkami, vôňou kávy a pirôh. K tomu výstava Harryho Pottera, ktorá rozžiarila detské oči a pravdupovediac aj tie moje.

August bol plný malých, ale dôležitých okamihov ako spoločné prechádzky v prírode, keď slnko zapadalo za kopce. Plná náruč dubových vetvičiek a tvorba venca. Popri tom všetkom sme sa konečne mohli pustiť aj do nových záhradných projektov. Po horúčavách sa dalo znovu chytiť do rúk lopatu, zem bola vláčna a voňavá, akoby čakala, kým ju prebudíme. Fotenie išlo tentoraz trochu bokom. Možno aj preto, že som si dovolila viac prítomnosti než zachytávania okamihov. Zato zaváranie a zber úrody sa nedali odložiť. Plné košíky paradajok, letných jabĺk a cukiet pripomínali, že leto nám ešte stále má čo ponúknuť. V kuchyni to voňalo a ja som mala pocit, že si uchovávam kúsok augusta aj na chladné dni, ktoré prídu.

A tak sa lúčim s mesiacom, ktorý mi daroval oddych, dobrodružstvo aj obyčajné chvíle doma. September už stojí na prahu a nesie so sebou nové výzvy a rytmus.

Majte sa pekne, Alexandra