Ahojte, dnes to bude jeden z tých príspevkov, ktoré sa nepíšu ľahko. Dlho som rozmýšľala, či to vôbec na blog dávať... je však mojou súčasťou a tiež si myslím, že by sa o tejto téme malo rozprávať. Nie je to nič, za čo by sa človek mal hanbiť alebo to skrývať.
Posledný rok nás toho veľa naučil a ani som netušila, že tento nás toho naučí ešte viac. Vždy som si myslela, že keď budem dodržiavať pravidlá a budem opatrná, tak nás Covid v rodine obíde. Dlho sa nám to darilo a nechcelo sa mi veriť, že by nám ho mohol domov doniesť náš najmladší člen. 4 dlhé mesiace sme ho nechávali doma a s manželom sme niekedy už z posledných síl pracovali z domu. Po Veľkej noci sme sa ho rozhodli dať späť do škôlky a koncom apríla prišla správa, že v škôlke sa vyskytol Covid. O pár dní neskôr už aj v Danilkovej triede. Poctivo sme bežali na testovanie, ktoré nás všetkých vyhodnotilo ako negatívnych. Karanténa nám však bežala a tak sme zostali doma...
Keď o pár dní Danielko dostal v noci teplotu, začali sme sa obávať. Posledných 6 mesiacov užívam inhalátor, ktorý mi pomáha ľahšie dýchať. Minulý rok som prekonala vírusové ochorenie (nie Covid-19), ktoré mi výrazne zhoršilo dýchanie a preto som mala vážne pochybnosti, ako bude celé ochorenie prebiehať. Danielko bol však ďalšie dve testovania negatívny. Okrem zvýšenej teploty a upchatého nosa mu v podstate nič nebolo a tak sme si povedali, že zrejme niekde prechladol. Keď som sa ja v sobotu v noci zobudila na zimnicu, tak ma Covid vôbec nenapadol. To som predsa iba prehnala prácu na záhrade! Myslím, že to, že som si tento fakt nepripustila, bolo veľmi dôležité. V pondelok som s Danielkom bežala opäť na testovanie a nechala som si urobiť test aj ja... bol pozitívny. Zaujímavé je, že Danielkovi vyšiel test 4x negatívny. Príznaky sme mali veľmi podobné, nakoniec sme obaja stratili aj čuch. Mňa to predsa len zobralo viac a vyplo ma na niekoľko dní - nechcem tu však zachádzať do podrobností a verím, že to pochopíte. Aj dnes som stále slabá, točí sa mi hlava a uvedomujem si, že "návrat" bude ťažší...
Som však rada, že som bola zaočkovaná aspoň prvou vakcínou. Plus si myslím, že to celé mohlo dopadnúť aj celkom ináč, keby som nedostala odbornú radu od lekára, ktorý sa tomuto ochoreniu venuje. Ja by som sa chcela od srdca poďakovať hlavne môjmu bratrancovi, ktorý sa do toho celého obul. Zistila som, že je veľa ľudí, ktorým na mne záleží ♥
Určite sa pýtate, čo zvyšok rodiny. Manžel je momentálne 2-3 týždne po prvej vakcinácii a okrem straty čuchu mu nič vážnejšie nebolo/nie je. Testovanie u neho a Ninky tiež nič neukázalo a uvidíme, čo zachytí presnejší test. Nie je ešte koniec, musíme však ísť ďalej... pomaly, pekne deň po dni...
Alexandra
PS: týmto príspevkom v žiadnom prípade nechcem spochybňovať dodržiavanie opatrení. Naopak, myslím, že za ten rok sme sa toho o liečbe dozvedeli viac a my sme mali viac možností s ním bojovať.
